Bolo pol desiatej ráno. Cez okno úpenlivo prenikali sklenené pohľady štyroch párov očí. Narážali na husto padajúce snehové vločky a gradujúcou neistotou sa do nich stále silnejšie zauzľovali. Medzitým v neďalekom lese Perinbaba postupne rozprestierala svoje plachty. Bez okolkov ukrajovala zo všetkého lesného. Mizli šišky, machy aj ihličie. Mizli aj kamene… Mizli aj stopy nás štyroch, ktorým sa však nadšenie a túžba ukradnúť nedali.
Bolo cítiť zmes pocitov. Skrehnutý prst vyhadzoval z očí dotieravé vločky, aby sa doň zakrátko mohli zaryť kryštáliky premrznutej žuly. Telo sa chvelo pod súbojmi drzého chladu a horúcich, periodicky nastupujúcich, bouldrových snáh. Možno by si niekto myslel, že tam človek kruto trpel, ale to vôbec nie… My sme z tej zmesi pocitov nechali vyčnievať chtíč a ten nám za to vďačne ohrieval našu spoločnú vôľu. Pretože práve v nej bol zmysel toho, prečo sme tam boli.
Bola asi jedna hodina v noci, keď sa za oknom ubytovne pána Hastrmana opäť zhaslo. Tma si od našich viečok vyžiadala pokoru a odovzdala nás nastupujúcemu ránu. Ránu, ktoré chutilo tak krásne na modro.
To sa už ale v neďalekom lese napĺňala naša viera. Objavili sa šišky, machy, ba dokonca aj ihličie sa začalo dožadovať tomu, čo mu patrí. Obschli útočiská našich zámerov, a ešte kým horizont naplno pohltil unavené slnko, vzišli z nich úspechy prítomného kolektívu. Píšem o ľudoch, bez ktorých by tam jedinec rýchlo podľahol silám chladu, a bez ktorých by sa mu jeho túžby javili jasne nedosiahnuteľné.
Je približne sedem hodín večer a ja viem, že dôvod, prečo sa teraz usmievam, je zakorenený v tom, čo robím, a koho som vďaka tomu spoznal..
Oli.