Hneď potom, ako som okamžite vyškrtal z ponuky všetky južné svahy, napadla ma spásonosná myšlienka zájsť do nejakej jaskyne. Hodinu od Bratislavy je Baden a nad Badenom Königshöhle.
Síce je to jaskyňa s prepadnutým stropom, a teda plnohodnotne nenapĺňa štandardnú geomorfologickú definíciu, očakávanie príjemnejšej klímy je určite na mieste.
Budík nastavený na 5:00 som menoval za základový kameň dnešných úspechov. Zrazu mi je neuveriteľne smiešno s akou naivitou som vystúpil na parkovisku v Badene. Dokonca ma neznepokojila ani vysoká teplota na takú skorú rannú hodinu. Je naozaj krásne, ako človek dokáže odvracať zrak od negatívnej skutočnosti a popiskovať si pri tom pozitívne melódie odhodlania.
Bugi s Katkou majú môj obdiv, že sa ku mne pridali na onen horúci a krátky výjazd. Keď mi po hodine boulderingu Bugi oznamuje, že už nevládze a môže si konečne otvoriť sardinky, som rád. Zaliezol si. Predsa len, tie anti-anatomické vápencové hrôzy sa držať dajú aj vo vysokých teplotách.
Keď však prišlo na oblinu, pochopil som, že môj zámer skompletizovať Hormonstau bol pomerne veľký omyl, decentne povedané – školácka chyba. Z pôvodných plánov som teda rýchlo zľavil. Nateraz postačí aj pripomenutie krokov telesnej pamäti.
Viete, ako som spomínal tú oblinu? Áno, áno. Rozhádali sme sa.
Medzitým si Katka stihne rozrobiť 3 bouldre. Od samého zápalu nevie, ktorý skôr dokončiť. To sú tie premiérové návštevy.
Hodiny ukazujú niečo po pol jedenástej. Čas ísť, rodinné povinnosti volajú.
Za pol hodiny už fičíme do Bratislavy. Všetko sa zomlelo akosi rýchlo. Zatíname päste a opuchnuté prsty nám ich otvárajú naspäť. Tuším sme naozaj bouldrovali. To je dobre, veľmi dobre.
Oli
Komentáre