Polovica dvadsaťjednotky pomaly za nami a návštevy Medveďky by som spočítal na prstoch jednej ruky. Nuž, tie časy, keď sme plní elánom pracovali na jej vzkriesení a obdarovali sme ju množstvom nových vízií, sú rečou minulého roku. Stále je čo kombinovať a stále je aj chuť liezť opätovne staré veci, ale dnes našťastie už na prvé dotyky bouldristov čaká aj viacero iných miest.
Pár návštev na druhej strane Karpát, niekoľko desiatok iných zase len opodiaľ cez hrebeň. Až raz opäť príde čas aj na previs Medveďky. Nejedno obočie sa isto nechá údivom podvihnúť, že stále tam máme čo liezť. Nuž, máme.
Niekto dobieha novinky, iný pracuje na klasikách. Mňa sem a tam napadne aj nejaké kombo, pri ktorom sa súputníkom oči prevrátia. Ale kto vidí, ten rozumie. Koho to baví, aj sa pripojí. A samozrejme, niekedy sa aj niečo ulomí a nový projekt je na svete.
Od minuloročnej jari, keď to tu poriadne žilo, už niektoré chyty prekryli pavučiny. Rozhodne bolo čo prebúdzať. Pavúky zutekali, iné zase prišli. Medveďka si svoj status chráni častou vlhkosťou. Niekedy s tým nič nenarobíš ani po dvoch týždňoch bez dažďa.
Často si však aj napriek vlhkým chytom vieš nájsť suchú linku. Horšie je to len pri kombináciách, ktoré pretínajú viacero bouldrov. Minulý týždeň sme sa ale zabavili. Každý v projekte, kde mohol byť aj sám, ak by sa mu žiadalo.
Očistili sme chyty a okolie. Pripomenuli sme Medveďke, že tí, ktorí sa z nej dokážu úprimne potešiť, nemusia patriť medzi vzácne zjavy. Priložili sme do tlejúceho ohníka bouldrovej atmosféry s vierou, že sa niekto po nás zastaví a nenechá ho dohorieť napriek úskaliam. Ja už mám polienko nachystané, keby náhodou.
Oli