Boulder.sk

Život bouldristu je do veľkej miery vyskladaný z objavovania nových oblastí. Na druhej strane brehu tečúcej rieky zvanej život stoja návraty. Vlní sa medzi oboma brehmi, raz sa vyleje na jeden, potom sa energicky prevalí na druhý. Na rozdiel od rieky sa bouldrista môže slobodne rozhodnúť, kam zacieli svoje kroky, zatiaľ čo si rieka volí cestu najmenšieho odporu. Niečo však majú spoločné - energiu, ktorú je potreba niekam presmerovať.

Je to už rok, čo som po dlhšom čase písal článok o boulderingovej etike. Zameral som sa predovšetkým na čistenie skál od magnézia a racionálnom prístupe s ohľadom na skalu a tých, čo prídu po nás. Veru, je to už rok a po niekoľkých posledných návštevách lokálnych oblastí si vravím, že by sme sa etickému apelu mali venovať rozhodne častejšie a viacerí.

Raz vidieť je vraj lepšie ako stokrát počuť, my však popri instagrame a youtube veríme aj v silu príbehov, ktoré dokáže sprostredkovať obyčajné slovo. Lebo nech je rozlíšenie objektívu akokoľvek kvalitné, len ťažko zachytí, čo si naozaj myslíme a cítime.

Nech je svet akokoľvek turbulentný, kamene ostávajú rovnaké. Raz sú vlhké, inokedy zase plné tickmarkov, žula je však stále žulou a kremenec kremencom. Meníme sa len my sami. Niekedy je pre nás bouldering únikom, inokedy útočiskom, a občas aj zdrojom frustrácie. Na konci dňa je však predovšetkým vášňou, ktorá nás učí, kým sme. Od roku 2017 sa československých lezcov a lezkýň pýtame, ako svoju vášeň prežívali v ostatných 365 dňoch. A takýto bol ich rok 2024.

Bouldering ma veľa naučil. Jedno z jeho najcennejších posolstiev sa ukrýva v kompletnom stotožnení sa s neúspechom. V akceptovaní, že je podstatnou súčasťou hrboľatej cesty, na ktorej zakopnúť nie je žiadna hanba, práve naopak. Je to absolútnou nevyhnutnosťou, aby sme si vážili a užívali ďalší posun. A predovšetkým cítili, že už je naň čas.