Boulder.sk

Je to už rok, čo som po dlhšom čase písal článok o boulderingovej etike. Zameral som sa predovšetkým na čistenie skál od magnézia a racionálnom prístupe s ohľadom na skalu a tých, čo prídu po nás. Veru, je to už rok a po niekoľkých posledných návštevách lokálnych oblastí si vravím, že by sme sa etickému apelu mali venovať rozhodne častejšie a viacerí.

Raz vidieť je vraj lepšie ako stokrát počuť, my však popri instagrame a youtube veríme aj v silu príbehov, ktoré dokáže sprostredkovať obyčajné slovo. Lebo nech je rozlíšenie objektívu akokoľvek kvalitné, len ťažko zachytí, čo si naozaj myslíme a cítime.

Nech je svet akokoľvek turbulentný, kamene ostávajú rovnaké. Raz sú vlhké, inokedy zase plné tickmarkov, žula je však stále žulou a kremenec kremencom. Meníme sa len my sami. Niekedy je pre nás bouldering únikom, inokedy útočiskom, a občas aj zdrojom frustrácie. Na konci dňa je však predovšetkým vášňou, ktorá nás učí, kým sme. Od roku 2017 sa československých lezcov a lezkýň pýtame, ako svoju vášeň prežívali v ostatných 365 dňoch. A takýto bol ich rok 2024.

Bouldering ma veľa naučil. Jedno z jeho najcennejších posolstiev sa ukrýva v kompletnom stotožnení sa s neúspechom. V akceptovaní, že je podstatnou súčasťou hrboľatej cesty, na ktorej zakopnúť nie je žiadna hanba, práve naopak. Je to absolútnou nevyhnutnosťou, aby sme si vážili a užívali ďalší posun. A predovšetkým cítili, že už je naň čas.

Po bitke je každý generál. A aj tie reporty sa ináč píšu po návrate. Človek už vie, ako to dopadlo, spracuje emócie, doladí dojmy a uležané zážitky spätne preklopí na papier. Niekedy je ale škoda ukrátiť sa o záznam z prvej ruky. Pripomenúť si, čo bežalo hlavou v danom momente. Pretože kolorit okamihu vie byť ukrutne naturálny a má svoje čaro.