Boulder.sk

Moje víkendové vydavateľstvo už veľa publikácii o Bore do tlače pustilo. Boli to závany z Machova, ktoré inšpiráciu na mňa pohnali, nech ma neúnavne naháňa. Nikdy som nezisťoval, ako sa im darí na pultoch, ale aj napriek tomu držím v rukách už štvrté vydanie. Vyštípaný radosťou sa uškŕňam, že si ho za chvíľu do poličky odložím a knižnicu svoju vzácnu opäť trošku obohatím. A ozaj.. Chcete vedieť, kto je skrytý v riadkoch z Boru tentokrát?

Poznáte ten pocit, keď nájdete niečo, čo ste už dávno hľadali? Nemyslím teraz okuliare alebo mobil. Myslím skôr na isté miesto. Oblasť. Tak my sme s Mišom ten pocit cez víkend zažili. Ale pekne po poriadku.

Výhoda veľkonočných sviatkov v podobe štvordňového víkendu len málokomu dovolí zostať v hlavnom meste, dokonca vie byť človek lezeckou komunitou aj odsúdený na jej samotný kraj za to, že ich celé neprepotí na nejakej skalke ďaleko od Bratislavy. Aký som bol teda odvážny dovoliť si dva a pol dňa čistého a bohapustého obžerstva v dedine, kde slovo skala spájajú iba s kamienkami rozhádzanými po ceste v zimných mesiacoch. No tieto príjemné dni skončili a mne neostalo iné ako podľahnúť lezeckým konvenciám a aspoň trochu si zodrať prsty niekde v lese.

Hneď ako boli usmievavé slnečné lúče pažravými oblakmi v predpovediach švajčiarskych pohltené, musel som plány na inú frekvenciu preladiť. Rýchlo mi bolo jasné, že na tieto melódie sa už toľko ľudí nechytí. Obzvlášť, ak sa už do tých starých započúvali a obľúbili si ich. Petráč nie je Chironico, je undergroundom v mainstreamovej kultúre a uspokojí len skutočných nadšencov. Petráč je naozaj drsný.

Tak sme zaznamenali zopár bouldríkov z Petráča a Mlyňáku, ťažšie aj ľahšie, staršie aj novšie, pekné a aj krajšie.