Boulder.sk

Kam ísť z Bratislavy na pol dňa, keď sa vonku smažia všetci čerti? Objektívne treba uznať, že v otázke cítiť pomerne komplikovanú okolnosť. Keďže „nikam“ ako odpoveď v určitom stupni vášni už neexistuje, treba si proste vybrať. A že tých možností tu nemáme na rozdávanie ani v príjemný chladný deň...

Má svoj čas. Ako v sobotu. Začali sme pozvoľna rannou kávou v Bratislave, pokračovali ignoráciou rakúskej diaľničnej známky s následnou vyhliadkovou cestou nažehleným rakúskym vidiekom. Demonštráciu ukrutnej pohodičky sme zakončili predobednou kávou na vyslnenej záhradke v Badene. Zahučali poludňajšie sirény a boli sme tam. V najväčšej boulderingovej oblasti Rakúska. S 23 bouldrami si už dlhé roky suverénne háji svoje prvenstvo.

V Zillertali som doteraz nikdy nebol. Nemôžem povedať, že by som sa za to aspoň trochu nehanbil. Vzhľadom k mojej pozícii nadšeného bouldrového sympatizanta to dlho vyvolávalo otázky nepochopenia. Samozrejme, boli namieste. Po prvej skúsenosti viem, o čo som tak dlho prichádzal. Zillertal nie je horší ani lepší, je úplne totožný s tým, aký podľa mojich náročných predstáv mal byť.

Pátral som vtedy po informáciách bouldrových, čoby zasadených do údolia Wachau, keď som náhodou natrafil na zaujímavé fotografie balvanisté. Zo Švajcu, prvotná myšlienka mnou preblesla, až kým mi do oka nepadol aj popis hlásajúci Wachau. Len 170 km takéto skvostné balvany, a my o nich nič nevieme? Ako to, že v dnešnej internetovej dobe sme tam ešte po žiadnej vlne nedosurfovali? V tom musí byť nejaký háčik.

Prší – dážď nemám rada. Je studený a mokrý – vždy, keď na mňa naprší, všetci sa mi smejú, že vyzerám ako zmoknuté kura. Ideme do lesa, kde prší trochu menej. Je tam kopec šišiek a dreva. Všetci sa tvária nejako nespokojne, ale mne sa tu veľmi páči – skalky, mäkkučký mach, stromy, ďalšie šišky a drevo kam len dovidím. Úplný raj na zemi.