Oblasť oblastí, sen každého bouldristu.. Fontainebleau. Neodolali sme ani my, a preto sme sa rozhodli stráviť minuloročný Silvester práve v mekke boulderingu. Vycestovali sme nakoniec štyria: Mišo, Majka, ja a ClimBeer zostavu doplnil Andrej.
Precedená beznádej, čo okno z našich očí vytiahlo a nechalo ju skoncentrovanú zaboriť do vlhka zasneženej krajiny. Smútok páchnuci z bedákajúcich úst pri prieskumných návštevách terasy, tie dlhé dni a rýchle večery s neúmerne dobrým francúzskym vínom vzhľadom k jeho cene, to všetko muselo byť, aby sa na Fontáč jarný ťažšie zabúdalo.
A máme za sebou ďalší z jesenných Fontáčov, ktorý nás už šiesty rok s vianočnou pravidelnosťou obdarúva zážitkami. Ani tohtoročný október nebol iný. Snáď len, že stany nahradili izby, Kubovi nevypadlo rameno, navrátil sa Luigi, prišiel i Tomaso, dievčatá úspešne nahryzli do 6Ačok, skúsili sme nové sektory a vôbec, prefiltrovali sme cez pľúca vzduch plný jedinečnosti, s borovicovým korením, šmahnutý papraďami a ohriaty od jesenného slnka. V každej minúte sa vlastne stalo strašne veľa, ako keď si jazyk spomenie na čerstvú citrónovú šťavu a rozčvachce sa na všetky strany. Ten šťavnatý moment z pod kože až pupienky vyrašiť nechá, sú to iba sekundy, ale keď ich roztiahnete do ôsmich lezeckých dní, zostanete nemo stáť s jazykom po zem a celý očvachtaný.
Kamene sú nevedomé. V prípade neplatnosti tohto tvrdenia by totiž bolo všetko inak. Naše prsty by nemuseli kresliť po mapách také dlhé úsečky, na našich tachometroch by nesvietili stále také vysoké čísla a naše sny by sa nemuseli ustavične zakladať do archívu. Keby to tie šutre naozaj vedeli, boli by tu. Nemuseli by sme za nimi tak ďaleko chodiť, pretože láska ževraj aj celé hory prenáša.
V škole života som to mával vtedy rovno z prvej lavice. Napísané na tabuli, že cestu za fontáčskymi výtvormi nemožno len za cestu ku kameňom považovať. Pretože je v nej ukrytá revolúcia, okamžitá reakcia, ktorá vo vás rúca všetky bariéry sveta a bleskovo ich nahrádza voňavými minútami.
