Boulder.sk

V živote každého bouldristu by sa mal povinne vyskytnúť moment, keď zhodou okolností celkom prirodzene a žiadostivo nazrie pod svoju pokrievku. Môže za tým byť čistá radosť z prelezu, dobrý pocit z posúvania hraníc, prekonanie seba samého, pokojne aj pohľad do zrkadla či do hĺbok predraných dlaní. Prinajlepšom je to ale moment, zlomok sekundy, keď vami preletí prúd a nohy sa vám po kolená ponoria do čerstvo vyliateho betónu.

Nie je to až tak dávno, keď som jednu slnečnú nedeľu vymenil lano za matrac a vybral sa na bouldrové skusy na Končitú. Čaro tejto príjemnej zábavy ma natoľko pohltilo, až sa to stalo hlavným bodom môjho smiešneho bytia, a lano mi doma zapadalo prachom. Tak ako sa to opakuje už zopár víkendov, naskytla sa ponuka Boru v neodmietnuteľnej spoločnosti Oliho, Aďky a budúcej bouldristky Zuzky.

No čo si budeme klamať. Sněžník nie je z Bratislavy ani prstom na mape blízko, obzvlášť kostrbato sa táto vzdialenosť meria so zámerom vybrať sa tam len na víkend. Stále sa mi nepodarilo presne definovať miesto, kde sa láme chlieb, kde si človek konečne povie, že to nie, sem sa na víkend už naozaj neoplatí, veď do týchto končín už ani tým najmenším kameňom dohodiť nejde.

Ani horúce teploty v predpovediach neodradili nás od plánovaného víkendu na Bore. Je to už dávno, keď objavili sme pridanú hodnotu týchto návštev. Naakumulovala sa existenciou lokálneho krásna. Cenné skúsenosti postupne pretavili sa do myšlienok na les, z ktorého sa ťažko odchádza dokonca aj vtedy, keď sa svet tvári, že by už mal byť jeho koniec.

Sčítanému jedincovi neujdú to tie podobnosti posledné. Zase Bor, opäť Ostaš, ba dokonca i domov sa šlo, čo by iného záveru nemohlo byť. Zasvätení poznajú parádu všetkú, dôvody, prečo sa radujeme z reprízy a vraciame na miesta rovnaké. Bor, Ostaš. Ostaš, Bor. Dali sme ich teraz aspoň v opačnom poradí, nech môže čitateľ nadobudnúť korektného pocitu, že nejde o rovnaký článok.