Naša bouldrová odysea vlastne započala už minulý rok. Vtedy sme sa motkali rakúskymi a švajčiarskymi Alpami, zakúsili trošku žuly v Zillertale a v Chironicu. Hneď po návrate domov bolo, ešte v pôvodnom zložení , rozhodnuté, že ďalšie leto sa bez niečoho obdobného nezaobíde.
„Ta to mladí tuna do hory s týma skriňama terigajú sa, já nevím, to ich vlastný rozum za to nemláti?" V rytme rozhorčenia dotriasol sa fúz, čo nejednu krutú nemilosť počasia na štítoch tatranských prežil a každú vibramku pri zostupoch nebezpečných až na palce predral. Nieto krajšieho privítania bouldristov na mieste, ktorého lezecké dejiny napísali práve tí „s večným uzlom", a pred ktorými vás hanblivý matrac k zemi tlačí. Vitajte vo svete majestátnych vertikál a vráskavých bradatých pánov, čo kedysi na ceste pod steny Tatranky chrúmali a čúrali práve tam, kde my túžime svoje ambície športové do fajných sit startov pretaviť.
V stredu ráno 6:45 mi mobil signalizuje SMS: „Čau, viem, že nemáš rád masovky, ale aj tak sa ťa spýtam, či by si nešiel zajtra na Melloblocco. Zatiaľ ide so mnou Miloš Nemý. Neváhaj, má byť dobré počko. Dodo" Prečítam, odložím telefón a neriešim. Aj keby som chcel ísť, treba vybaviť veľa vecí a nechce sa mi.
Poznáte ten pocit, keď nájdete niečo, čo ste už dávno hľadali? Nemyslím teraz okuliare alebo mobil. Myslím skôr na isté miesto. Oblasť. Tak my sme s Mišom ten pocit cez víkend zažili. Ale pekne po poriadku.
Hneď ako boli usmievavé slnečné lúče pažravými oblakmi v predpovediach švajčiarskych pohltené, musel som plány na inú frekvenciu preladiť. Rýchlo mi bolo jasné, že na tieto melódie sa už toľko ľudí nechytí. Obzvlášť, ak sa už do tých starých započúvali a obľúbili si ich. Petráč nie je Chironico, je undergroundom v mainstreamovej kultúre a uspokojí len skutočných nadšencov. Petráč je naozaj drsný.
