Boulder.sk

Ani horúce teploty v predpovediach neodradili nás od plánovaného víkendu na Bore. Je to už dávno, keď objavili sme pridanú hodnotu týchto návštev. Naakumulovala sa existenciou lokálneho krásna. Cenné skúsenosti postupne pretavili sa do myšlienok na les, z ktorého sa ťažko odchádza dokonca aj vtedy, keď sa svet tvári, že by už mal byť jeho koniec.

Sčítanému jedincovi neujdú to tie podobnosti posledné. Zase Bor, opäť Ostaš, ba dokonca i domov sa šlo, čo by iného záveru nemohlo byť. Zasvätení poznajú parádu všetkú, dôvody, prečo sa radujeme z reprízy a vraciame na miesta rovnaké. Bor, Ostaš. Ostaš, Bor. Dali sme ich teraz aspoň v opačnom poradí, nech môže čitateľ nadobudnúť korektného pocitu, že nejde o rovnaký článok.

Zadarilo sa nám konečne utrieť od prachu aj severočeské pieskovce, ktoré na vitrínkach našich už od augusta minulého roku prachom zapadali. A hneď aj v obľúbenej dvojdňovej kombinácii - Ostaš, Bor. Aj keď sme sa tento víkend primárne chystali na Bor, celonočný dážď v sobotu ráno spôsobil, že sme volili istoty a vyrazili na ostašské balvany okolo paseky.

Tak nejak sa nám po Padání na druhý deň zažiadalo chytov, vybrali sme sa teda na Mlýnský vrch. Nutno povedať, že to nie sú žiadne kolotoče, ale oproti Žihelsku sa tu (až na pár výnimiek) naozaj o poznanie lepšie drží. Našim prstom bolo ešte skoro zabúdať na vyhrotený včerajšok. Pri každom dotyku so skalou sa pripomenuli, občas sme sa aj tvárili, akoby sme ich nárek ani nezaregistrovali.

Po minuloročnej nesmelej premiére sme do toho minulý víkend vhupli s plnou vervou. Zhoda sprevádzala nás, že skúsime absorbovať Padání v plnom zábere, nevynímajúc súťaž, džemovačku či kurací stejk s čapákom. Po tom, čo všetci utekali odovzdať záznam svojich úlovkov a les ostal pôsobivo tichý, užívanie pokoja blízke nám minulý rok bolo. Tohoročný obrat znamenal, že poslednú májovú sobotu sme boli my tí, ktorí 10 minút pred dedlajnom prášili z lesa hlava – nehlava v ruke so zapísanými lístkami.