Boulder.sk

Náhly záblesk, strhnem sa, čo to? Otvorím oči a pomaly zaostrujem. Na strope okamžite hľadám odpovede na masu otázok, ktoré ma nepripraveného zavalili. Čo sa deje? Aký je deň? Koľko je hodín? Čo bude nasledovať? Zrazu si spomeniem, že som dnes už raz vypínal budík a že tomu zvoneniu som ešte včera prikladal veľkú váhu. Naťahujem chvejúcu ruku za mobilom. Strach z blížiacej sa konfrontácie s realitou je nepopísateľný. A je to tu! Životné poznania občas vedia nepotešiť. Už som mal dve hodiny cestovať na Šumavu.

Odvtedy, čo sme sa vybrali na náš prvý bouldrový výjazd, maminy naše už nejeden kalendár na chladničkách vymenili. Bolo to dávno. Loučovický boom nás vtedy presvedčil, že nastal správny čas okoreniť prvé lezecké skúsenosti skalou. Po príjazde do šumavských lesov sme veľa pochopili.

V rámci potreby kŕmenia bouldrového chtíču hľadali sme pomedzi mračiace sa predpovede vhodnú víkendovú destináciu. Bor a Tatry  sa v meteo plátkoch nevyznamenali, museli sme sa teda vzdať rozhodovania medzi našimi favoritmi a siahnuť hlboko do vrecák po nejakom žolíkovi.

Nie je to až tak dávno, keď som jednu slnečnú nedeľu vymenil lano za matrac a vybral sa na bouldrové skusy na Končitú. Čaro tejto príjemnej zábavy ma natoľko pohltilo, až sa to stalo hlavným bodom môjho smiešneho bytia, a lano mi doma zapadalo prachom. Tak ako sa to opakuje už zopár víkendov, naskytla sa ponuka Boru v neodmietnuteľnej spoločnosti Oliho, Aďky a budúcej bouldristky Zuzky.

No čo si budeme klamať. Sněžník nie je z Bratislavy ani prstom na mape blízko, obzvlášť kostrbato sa táto vzdialenosť meria so zámerom vybrať sa tam len na víkend. Stále sa mi nepodarilo presne definovať miesto, kde sa láme chlieb, kde si človek konečne povie, že to nie, sem sa na víkend už naozaj neoplatí, veď do týchto končín už ani tým najmenším kameňom dohodiť nejde.