Boulder.sk

Nie je to až tak dávno, keď som jednu slnečnú nedeľu vymenil lano za matrac a vybral sa na bouldrové skusy na Končitú. Čaro tejto príjemnej zábavy ma natoľko pohltilo, až sa to stalo hlavným bodom môjho smiešneho bytia, a lano mi doma zapadalo prachom. Tak ako sa to opakuje už zopár víkendov, naskytla sa ponuka Boru v neodmietnuteľnej spoločnosti Oliho, Aďky a budúcej bouldristky Zuzky.

No čo si budeme klamať. Sněžník nie je z Bratislavy ani prstom na mape blízko, obzvlášť kostrbato sa táto vzdialenosť meria so zámerom vybrať sa tam len na víkend. Stále sa mi nepodarilo presne definovať miesto, kde sa láme chlieb, kde si človek konečne povie, že to nie, sem sa na víkend už naozaj neoplatí, veď do týchto končín už ani tým najmenším kameňom dohodiť nejde.

Ani horúce teploty v predpovediach neodradili nás od plánovaného víkendu na Bore. Je to už dávno, keď objavili sme pridanú hodnotu týchto návštev. Naakumulovala sa existenciou lokálneho krásna. Cenné skúsenosti postupne pretavili sa do myšlienok na les, z ktorého sa ťažko odchádza dokonca aj vtedy, keď sa svet tvári, že by už mal byť jeho koniec.

Aj sme mohli chvíľu závidieť našim kamarátom smerujúcim užiť víkend do Boru, sobota však ponúkla dostatočnú náplasť na smútky. Ani striedavá nálada počasia neukradla z dojmu vzácneho dňa. Prevetrali sme nové výzvy, doklepli resty, otvorili nové línie. A keď práve pršalo, sedeli sme pod previsom s lyžicou chutného obedu, aby sme mali dosť energie naháňať po daždi modrých slimákov.

Zišli sme sa tu takmer celkom náhodou. Početne, plodne, zvárači i pohoďáci, s lezkami so zlými pätami i s pytlýkmi skôr na lano vhodnými, v sandáloch, v kraťasoch, s festivalovými náramkami, nováčikovia, opozdilci, blaváci, írečito hovoriaci, ba aj voľajakí rekreanti prekráčali opodiaľ. Na Končitej bolo rušno skoro ako 5 minút po daždi v Bas Cuvieri.