Boulder.sk

Štvrtok. 2 hodiny ráno. Volant poznáva na prstoch vodičových preliačiny, prepadliny i zádery žulové z poslednej nedele. Len čo sa šofér za tri dni stihol trochu skonsolidovať, rozmraziť a vzpriamiť, už sa znovu prehýba nad volantom do zadku kopaný hnedým mokom. Nevadí, veď nič na svete nie je stopercentné. Okrem vášne. Na cestách svojich, po ktorých slobodne beháva, ľahko aj jamy hlboké prekryje. Dláždi nám cestu, aby sme mohli valiť bez zaváhania, bez nalomeného presvedčenia, bez poruchy.

Cresciano a jedna z jeho klasík v krásnej vlnitej žule.

Bouldrové nádobíčko som hodil do auta na poslednú chvíľu. Predĺžený víkend v Dolnom Kubíne znamenal okrem nádherných túlačiek krásnou Oravou aj trocha času na bouldering. Informácie z gúglu zlyhali a tak volím taktiku: „Choď za nosom, nájdeš balvan...“. A našiel som. Čo som očistil, to som vyliezol. Taká tichá radosť.

Plány a pikle sa kuli už dlhšie, ale až túto sobotu to vychádzalo aj časovo, a podľa predpovedí by sa malo počasie umúdriť. O pol šiestej ráno mi pri pohľade z okna preblesknú hlavou myšlienky, za ktoré sa už na mňa určite tešia všetci rohatí v pekle ... Fuckin‘ hell!

Láska k divnému športu zakladá sa na, v skutku divných, úchylkách. Cestovať 430 km za dvojdňovým brúsením dlaní, odieraním hánok, strhávaním kože z prstov, deravením lezeckých podrážok a odpaľovaním jemných svalových vláken, to nie sú štandardy, ktoré by väčšina považovala za základové kamene šťastia či nedajbože lásky. My ale bouldering ľúbime, a preto sme šťastní, aj keď ho môžeme robiť na drsných balvanoch v Žihelsku, a popritom z nás na všetky strany strieka krv.