Boulder.sk

Už tradične sme sa na záver roka niekoľko desiatok bouldristov opýtali, ako na skalách prežili uplynulých 365 dní. Oslovili sme „zvyčajných podozrivých“ aj „nové“ mená, mužov aj ženy, našich aj vašich. Takých, pre ktorých je bouldering spestrením všednosti, aj tých, ktorí okrem neho nič iné nepoznajú. Spoločným menovateľom bola „liepacia duša“, ktorá si pred zaspaním opakuje kroky v projekte a ráno si dopraje tresku pod balvanmi. A je jedno, či je to na zlepenci tuto za rohom alebo kdesi v Taliansku na žule. Bouldering nám chutí vždy a všade! Tak sa doma pohodlne uvelebte na bouldermatku a hor sa do čítania.

Víte, nigdy nevíte, jak dopadnete. Dopadat sa dá šelibársde a šelibársjak. Já najradšik dopadám dobre. Na madrac. Ked už teda musím, lebo nekedy aj nescem. Asi ani vy. Dopadnút sa dá aj blbje. Napríklad, ked človjek madrace netrefí, alebo sa trefí medzi ne. Alebo sa móže aj oženit/vydat (doplň správne). V lepším prípade to odnese nejaká tá sádra, v horším odveze kočík. Alebo aj naopak, včil teda nevím... Každopádne, či už s pádem, alebo bez, sa na dobrém dopadání narobí.

O koľko náročnejšie je bouldrovať s vedomím, že môj prelez musí byť „čistý“? Nakoľko sú kontrolované lezecké kroky komplikovanejšie, obzvlášť za prítomnosti číhajúceho svedomia, ktoré je v tomto prípade jediným právoplatným sudcom?

Začátky nekedy bývajú dúhé. Nekedy sú aj ťažké, a nekeré začátky hned aj skončá. Asi záleží na tem, co scete začat. Fčil si neco povíme o vlhkých začátkoch.

Dnes je pekne. Pekne zima, ale aj naozaj pekne – slnečno, nikde ani obláčika. Deň ako vystrihnutý z brožúry o lepivých podmienkach. Je to vlastne logické, lebo dnes odchádzam. Vlastne neodchádzam, lebo ma skolila chrípka. Pozerať na takéto počasie spoza okna po 6 daždivých týždňoch, po najvlhkejšej jeseni akú som zažil vo Francúzku, to by nevymyslela ani španielska inkvizícia.