Boulder.sk

Víte, nigdy nevíte, jak dopadnete. Dopadat sa dá šelibársde a šelibársjak. Já najradšik dopadám dobre. Na madrac. Ked už teda musím, lebo nekedy aj nescem. Asi ani vy. Dopadnút sa dá aj blbje. Napríklad, ked človjek madrace netrefí, alebo sa trefí medzi ne. Alebo sa móže aj oženit/vydat (doplň správne). V lepším prípade to odnese nejaká tá sádra, v horším odveze kočík. Alebo aj naopak, včil teda nevím... Každopádne, či už s pádem, alebo bez, sa na dobrém dopadání narobí.

O koľko náročnejšie je bouldrovať s vedomím, že môj prelez musí byť „čistý“? Nakoľko sú kontrolované lezecké kroky komplikovanejšie, obzvlášť za prítomnosti číhajúceho svedomia, ktoré je v tomto prípade jediným právoplatným sudcom?

Začátky nekedy bývajú dúhé. Nekedy sú aj ťažké, a nekeré začátky hned aj skončá. Asi záleží na tem, co scete začat. Fčil si neco povíme o vlhkých začátkoch.

Dnes je pekne. Pekne zima, ale aj naozaj pekne – slnečno, nikde ani obláčika. Deň ako vystrihnutý z brožúry o lepivých podmienkach. Je to vlastne logické, lebo dnes odchádzam. Vlastne neodchádzam, lebo ma skolila chrípka. Pozerať na takéto počasie spoza okna po 6 daždivých týždňoch, po najvlhkejšej jeseni akú som zažil vo Francúzku, to by nevymyslela ani španielska inkvizícia.

V časoch nárastu lezenia chtivých ľudí je komercializácia indoorových stien prirodzenou reakciou. Ten, kto má na to v rámci svojej lezeckej steny priestor, snaží sa ho v maximálnej miere ponúknuť mase, pretože ako súkromník – podnikateľ uvažuje ziskovo. Do popredia sa tak dnes dostali dobré podmienky pre väčšinu, ktoré ruka v ruke do úzadia zatlačili možnosti pre menšinu.