Človek by sa po nej natiahol hneď a zaraz. Po peknej sobote na pieskovcoch, pokojne aj na otočku, na pár hodín, lapil by ju človek najradšej za pačesy - tú kypiacu príležitosť vyvenčiť sa na pekných balvanoch, kým október svieti naslnečno.
„Ahoj. Chystáš se do Loučovic? Předpověd nic moc, zítra něco snad lézt půjde. V noci v Loučovicích pršelo, teď už by nemělo. Ale až ze Slovenska bych sem asi popravdě nejel. Petr“
A zemi vyrašila husia koža. To nezažiješ hocikde. V lesoch pod Vtáčnikom býva tento jav nemenným pravidlom. Musí za tým byť tá atmosféra, vzrušenie a napätie z nadchádzajúceho diania. Pretože na Končitej sa stále niečo deje, aj keď výpovede andezitu akoby už starobu trikrát umocnili. Čerstvý duch zavanie sem s každým bouldristom, ten ho omladí, ale nie natoľko, aby sa pod rukami nechal príliš rozmaznávať. Charizmatický pamätník s nesmrteľným zotrvačníkom v hlavách bouldristov so zodratými prstami a nadšením mladých.
Bájna oblasť, o ktorej som čítal už dávno pradávno. Typicky ľúbivé rakúske údolie medzi strmými kulisami dramatickej krajiny so žulovými stenami a rozprašujúcimi sa vodopádmi. Bouldre s rezonujúcimi názvami a magnetizujúcou klasou sem pritiahli už nejedno zvučné meno. Tak prečo sme v Maltatali doposiaľ neboli?
Či už sa vrátite z hocijakej dovolenky - z hôr, od mora, alebo z veľkomesta, na Bor sa budete jednoducho vždy tešiť. Je to tam iné, špecificky rozprávkové. Svoju atmosféru si Bor stále úpenlivo stráži, aj keď dnes v lesoch stretnete oveľa viac ľudí, ako keď sme tam pred ôsmimi rokmi premiérovo zavítali.
