Boulder.sk

Balkán je pre nás exotika trošku z iného súdka. Realita, ktorá si voľakedy dávno zabudla pretočiť strany na kalendári. Ľudia tu mierne zdivočeli, naďalej sa hrbia nad poľnohospodárskymi prácami a švihajú opratami, nevadia im odpadky a hovejú si v chuťových extrémoch. Spoločnosť im robia divé vychudnuté psy či žobroniace mačky so zodranou srsťou. Macedónsko z týchto kontúr nijako nevybočuje.

Človek by sa po nej natiahol hneď a zaraz. Po peknej sobote na pieskovcoch, pokojne aj na otočku, na pár hodín, lapil by ju človek najradšej za pačesy - tú kypiacu príležitosť vyvenčiť sa na pekných balvanoch, kým október svieti naslnečno.

„Ahoj. Chystáš se do Loučovic? Předpověd nic moc, zítra něco snad lézt půjde. V noci v Loučovicích pršelo, teď už by nemělo. Ale až ze Slovenska bych sem asi popravdě nejel. Petr“

A zemi vyrašila husia koža. To nezažiješ hocikde. V lesoch pod Vtáčnikom býva tento jav nemenným pravidlom. Musí za tým byť tá atmosféra, vzrušenie a napätie z nadchádzajúceho diania. Pretože na Končitej sa stále niečo deje, aj keď výpovede andezitu akoby už starobu trikrát umocnili. Čerstvý duch zavanie sem s každým bouldristom, ten ho omladí, ale nie natoľko, aby sa pod rukami nechal príliš rozmaznávať. Charizmatický pamätník s nesmrteľným zotrvačníkom v hlavách bouldristov so zodratými prstami a nadšením mladých.

Bájna oblasť, o ktorej som čítal už dávno pradávno. Typicky ľúbivé rakúske údolie medzi strmými kulisami dramatickej krajiny so žulovými stenami a rozprašujúcimi sa vodopádmi. Bouldre s rezonujúcimi názvami a magnetizujúcou klasou sem pritiahli už nejedno zvučné meno. Tak prečo sme v Maltatali doposiaľ neboli?