Boulder.sk

„A kedy tu usporiadame nejakú bouldrovú akciu? Veď toto je ona ...“ Šírila sa vtipná vrava pomedzi hustý dym stúpajúci z vlhkého ohniska. Pravdou je, že nás naozaj neprišlo veľa. Možno za tým boli pracovné povinnosti, možno blížiace sa sviatky, alebo čerstvo ukončená sychravá perióda. Každopádne sme si svoj kus suchej skaly našli, ba dokonca i jeden projekt. A tá štangľa slaniny bola tiež celá iba pre nás.

V poslednom čase nemám veľa možností opustiť západné Slovensko a vydať sa za boulderingom niekam skrz naskrz našimi susedmi. Absťáky si preto chodím tíšiť lokálnymi možnosťami. Aktuálne útočisko som našiel v Malých Karpatoch na vápenci pod Plaveckým hradom. S prihliadnutím na spomenuté skutočnosti nezakrývam radosť z nadšenia, ktoré vo mne tieto krátke stretnutia so spoločensky neatraktívnym materiálom dokázali vyvolať.

Krátke dni, sychravo, zima. Klasická jeseň, kedy sa sám seba pýtam, či tomu lezeniu aspoň trochu chýbam. Presviedčam Peťa a Majku, nech namiesto mrznutia na Hrádku idú so mnou obzrieť bouldre na Držkovej. Istý nemenovaný portál s jeleňom nedávno totiž publikoval článok s množstvom slnečných fotiek, ktoré nabádali k návšteve.

Keby ste sa bouldristu spýtali, kde tlčie srdce Severného Tirolska, isto by ukázal na tiahle údolie Zillertal. Inde to jednoducho byť nemôže, pretože je nad slnko jasnejšie, že keby ono srdce prestalo tĺcť, celý komplikovaný cievny systém zeme boulderingovej skolabuje. Tento gýč, lesy plné žulových štamgastov, s ktorými sa chce nejeden odvážny návštevník trúfalo pretláčať, predstavuje jednu z najkrajších európskych oblastí.

Milujem to vzrušenie zo spoznávania nových oblastí. Či už preslávených, zabudnutých, bájnych, alebo len prudko lokálnych, vždy ma ide pred premiérovou návštevou rozdrapiť od zvedavosti. Takmer ako za mladi, keď som za prejavy dobroty dostával kindervajíčka.