Boulder.sk

Bouldrové nádobíčko som hodil do auta na poslednú chvíľu. Predĺžený víkend v Dolnom Kubíne znamenal okrem nádherných túlačiek krásnou Oravou aj trocha času na bouldering. Informácie z gúglu zlyhali a tak volím taktiku: „Choď za nosom, nájdeš balvan...“. A našiel som. Čo som očistil, to som vyliezol. Taká tichá radosť.

Plány a pikle sa kuli už dlhšie, ale až túto sobotu to vychádzalo aj časovo, a podľa predpovedí by sa malo počasie umúdriť. O pol šiestej ráno mi pri pohľade z okna preblesknú hlavou myšlienky, za ktoré sa už na mňa určite tešia všetci rohatí v pekle ... Fuckin‘ hell!

Láska k divnému športu zakladá sa na, v skutku divných, úchylkách. Cestovať 430 km za dvojdňovým brúsením dlaní, odieraním hánok, strhávaním kože z prstov, deravením lezeckých podrážok a odpaľovaním jemných svalových vláken, to nie sú štandardy, ktoré by väčšina považovala za základové kamene šťastia či nedajbože lásky. My ale bouldering ľúbime, a preto sme šťastní, aj keď ho môžeme robiť na drsných balvanoch v Žihelsku, a popritom z nás na všetky strany strieka krv.

Nebolo by obdobie pred Veľkou nocou bez myšlienok na Švajc. Veľké plány, prepočty frankov, listovanie v sprievodcoch po Ticine a oberanie stalaktitov ťažkých slín z kútikov úst. Neboli by veľkonočné sviatky strávené nakoniec úplne inde. Deň pred odjazdom s ťažkou hlavou burcujete návštevnosť meteostránok a v zatiahnutej rolete hľadáte aspoň pár trhlín, otvorov, ktoré osvietia vás a vlejú nádej pre uskutočnenie napríklad takéhoto výjazdu.

Pátral som vtedy po informáciách bouldrových, čoby zasadených do údolia Wachau, keď som náhodou natrafil na zaujímavé fotografie balvanisté. Zo Švajcu, prvotná myšlienka mnou preblesla, až kým mi do oka nepadol aj popis hlásajúci Wachau. Len 170 km takéto skvostné balvany, a my o nich nič nevieme? Ako to, že v dnešnej internetovej dobe sme tam ešte po žiadnej vlne nedosurfovali? V tom musí byť nejaký háčik.