Boulder.sk

Teplo nás vyháňa z umelých stien. Skvelé. Len keby to aj lepšie domyslelo. Vôbec ho nenapadlo, že my vlastne cez týždeň po práci príliš alternujúcich možností nemáme, že tie dve-tri hodiny do tmy na vzdialenejšiu destináciu nestačia. Že tých pár kameňov chodíme obliehať až príliš často vzhľadom k ich možnostiam.

V mladosti nás po večeroch učili tvorbe predstáv, snov a svetov cez rozprávky z knižiek. Pod tlakom realít sa časom všetko akosi prirodzene obrátilo, a pomaly sme mizli z naších obľúbených stránok. Ostali prázdne. Dnes sa ich učíme napĺňať sami. Nechýbajú nám sny a predstavy, sú to práve tie rozprávkové svety, ktoré sa z nich snažíme tvoriť, a ktorých súčasťou sa nám podarí byť pri troche šťastia aspoň na chvíľu. V poslednej etape sa to opäť prirodzene obráti. My budeme tí, ktorí budú predčítať.

Kúsance svedomia za ušami svrbia a bolia, nerád by som s mrľami nasledujúce dni prežil. A preto, skôr než za španielskou zemou frňák nášho lecina stúpne, pár viet víkendu poslednému vzdať charakterné jest. Kto sa sobotný večer nad pstruha naklonil, či poháre s historkami pikantnými skrížil, s láskou na chatárkin úsmev spomína a možno trošku viac na tváre kamenné.

Články o Petrohradskom padání isto vaše kurzory neobídu. Budete skrolovať faktami 11. ročníka akcie zvučnej, menami, čo 8mičky opäť zdrtili a inými, čo im pôdu preto nakyprili. Dozviete sa čísla trojciferné o ľuďoch prišlých, lezúcich, povzbudzujúcich a tancujúcich. O počasí vrtošivom a kameni mokrom. Rozhovorí sa však niekto o veľkosti tajomstva za roletami sociálnymi? Že čím nás to tie lesy vlastne vyprovokovali, keď sme na nich armádu zoslali?

V šedi sa vždy pýtame, čo kriesi dušu zvädnutú. Nad hranami dní kalendárnych premýšľame a tie vzdušné a priestranné chvíle imagináciami vždy oddialime. Je ľahké dusna sa nadýchnuť, ťažké nieto ani naposledy vydýchnuť. Výzvou je však uchopiť, čo šťastnými robí nás, a do špiku posledného silno sa tým presýtiť.