Boulder.sk

Po dvoch rokoch rozjímania nad tým, kedy pôjdeme bouldrovať do Fínska, to konečne prišlo. V máji padol nápad – prečo neísť tento rok, a k tomu ďalší – prečo vlastne neísť čo najskôr? A bolo rozhodnuté. Ďakujem všetkým kolegom, hehe.

Čo nevidieť to bude rok, odkedy som zverejnil svoju prvú hĺbkovú analýzu po polročnom testovaní magnézia. Uf, ten čas naozaj letí nesmiernou rýchlosťou. Nemať za sebou dlhodobý empirický výskum v teréne/na skalách, onú rýchlosť by som prirovnal k rýchlosti miznutia mádža z rúk po každom lezeckom kroku. Lenže práve nadobudnuté skúsenosti mi po tomto prirovnaní siahnuť nedovolia.

Život bouldristu je do veľkej miery vyskladaný z objavovania nových oblastí. Na druhej strane brehu tečúcej rieky zvanej život stoja návraty. Vlní sa medzi oboma brehmi, raz sa vyleje na jeden, potom sa energicky prevalí na druhý. Na rozdiel od rieky sa bouldrista môže slobodne rozhodnúť, kam zacieli svoje kroky, zatiaľ čo si rieka volí cestu najmenšieho odporu. Niečo však majú spoločné - energiu, ktorú je potreba niekam presmerovať.

Je zvláštne, ako veľmi sa vieme naviazať na jeden kus skaly, ktorý zrazu v našich očiach dostane tak veľký význam, že si ho spájame s vlastným úspechom a sebahodnotou.

Po bitke je každý generál. A aj tie reporty sa ináč píšu po návrate. Človek už vie, ako to dopadlo, spracuje emócie, doladí dojmy a uležané zážitky spätne preklopí na papier. Niekedy je ale škoda ukrátiť sa o záznam z prvej ruky. Pripomenúť si, čo bežalo hlavou v danom momente. Pretože kolorit okamihu vie byť ukrutne naturálny a má svoje čaro.