Boulder.sk

Pôvodne som chcel napísať, že v čom tkvie krása dlhých bouldrov, často vyskladaných pospájaním viacerých línií, ale čím viac ju spoznávam ja, tým viac rozumiem, že ju iní nemusia vidieť. A to je úplne v poriadku. Radšej teda napíšem o tom, ako je možné nechať sa onou krásou zlákať.

S tou žulou je to v Malých Karpatoch ako s ihlou v kope sena. Medzi Bratislavou a Pezinkom jej máme veľa, ale je to len seno. Množstvo balvanov, pri ktorých si musíte čupnúť, aby ste sa im výškovo dorovnali. Niekedy sa ale pošťastí a pod kožu sa zaryje ostrá ihla.

Čím viac detí človek má, tým vnímavejšie pristupuje k vstrebávaniu okamihov venovaných len sebe. Nedá sa generalizovať, koľko času budete mať na seba pri dvoch deťoch, pretože všetko závisí od konštelácie, v ktorej ste sa ocitli. Takisto sa nedá povedať, ako to bude vyzerať vo Fontáči, kde bude popri vašej túžbe bouldrovať detí minimálne trikrát toľko... Po návrate som však už múdrejší. Identifikoval som okamih, tak príznačný pre každý deň, tak príznačný pre rodinný bouldering.

Z jednej strany Karpát na druhú. Človek nevie, kam skôr. Ale povedzme si pravdu, koho by toto večné rozhodovanie vlastne netešilo? Tak sa stalo aj teraz. Pomedzi prácu na nových kremencových oblastiach a skúšanie nejakých projektov mi príde správa od Miša, že na Hámroch má super projekt, ktorý mu už nejaký čas odoláva.

Pozná ju takmer každý Bratislavčan, kadekto už na nej aj liezol, no sprievodca nie a nie spadnúť zo vzduchu do náručia. Visel tam pridlho, preto som rád, že sa Dexo chopil kormidla a výsledkom je ďalšia bodka na našej mape.