V skromných podmienkach (nielen bratislavského boulderingu) poteší každý objav. A keď ním je bouldraschopný balvan aspoň priemerných rozmerov, to už lepšie časy klopú na dvere. Lišta, previs, oblinka, výlez. Čo viac si priať? Snáď už len, aby bol ten sopliak o niečo väčší a mal napríklad piatich súrodencov.
Ako raz napísal môj nemenovaný kamarát Luigi: „Bouldering je ako bonboniéra!“ Neviem, ako mu to napadlo, možno keď sa snažil na bouldermatke zjazdiť snehom rozmočený kopec v Chtelnici, ale ja sladké rád.
Kvalifikačné bouldre na sobotných pretekoch v Boroch nevyžadovali viac ako 16 pokusov, na finále nevydalo, a tak jediná otázka znela kam a s kým v nedeľu. Môj prieskum pod pódiom nepriniesol žiadne ovocie a na volanie Chtelnice odpovedal iba Miro, ktorého zlomila hneď prvá SMS.
Tipoval som to už len na jednu návštevu. Doleziem rozrobený projekt, v ktorom mi chýba vyladiť už len jeden krok, dotiahnem pár ľahších kúskov a aktualizácia sprievodcu Kolárky po výlome je na svete.