O boulderingu nielen na Slovensku
Nie, to nie je preklep. Skutočne píšem o mojich naj bouldroch z roku 2019 až v decembri. Aj by som sa chcel tváriť, že dobré veci potrebujú dozrieť, ale bol som iba lenivý. Štyridsaťjedna dní na skalách, štyridsaťjedna dní potenia, mrznutia a pádov, no najmä štyridsaťjedna dní čistej radosti.
Naša myseľ ovplyvňuje našu úspešnosť v lezení a lezenie môže zase pozitívne ovplyvniť naše vnútro. Ako je to možné?
Kedy máte z prelezu bouldra skutočnú radosť? Kedykoľvek, keď ho zdoláte, alebo keď ho preleziete s pohybovým nadhľadom? Keď na prvý pokus trafíte riešenie, alebo až keď sa k riešeniu dostanete postupnými pokusmi a premýšľaním? Existuje vôbec vo vašom svete priestor pre diferencovanie pocitov po úspešnom zdolaní bouldra?
Akékoľvek rebríčky sú nutne subjektívne. O to viac, ak je v hre čosi tak jedinečné ako bouldering. Za tri roky sme „pod zámienkou“ koncoročného bilancovania zhromaždili takmer tri stovky bouldrov zo 76 oblastí na troch kontinentoch. Niektoré bouldre vyvolávajú spomienky, ďalšie nás motivujú trénovať a mnohé sú len nedosiahnuteľným ideálom. Všetky však dokonale ilustrujú rôznorodosť a krásu boulderingu. V konečnom dôsledku tak nie sú len inšpiráciou, ale aj výpoveďou o dobe, keď bol česko-slovenský bouldering už dospelý, ale verme, že ešte stále len na začiatku.
Už tradične sme sa na záver roka niekoľko desiatok bouldristov opýtali, ako na skalách prežili uplynulých 365 dní. Oslovili sme „zvyčajných podozrivých“ aj „nové“ mená, mužov aj ženy, našich aj vašich. Takých, pre ktorých je bouldering spestrením všednosti, aj tých, ktorí okrem neho nič iné nepoznajú. Spoločným menovateľom bola „liepacia duša“, ktorá si pred zaspaním opakuje kroky v projekte a ráno si dopraje tresku pod balvanmi. A je jedno, či je to na zlepenci tuto za rohom alebo kdesi v Taliansku na žule. Bouldering nám chutí vždy a všade! Tak sa doma pohodlne uvelebte na bouldermatku a hor sa do čítania.