Boulder.sk

V prvej polovici jari počasie naozaj prialo, bolo chladno a sucho. Ľudí  na lokálnych bouldroch už bolo ale menej. Prichádzajúce leto postupne povoľovalo putá, zo zimných bouldristov sa už opäť stávali lanolezci, lokálni návštevníci sa postupne posúvali aj mimo regiónov. Aj keď to vyzeralo, že sa všetko postupne vracia do starých koľají, svoju inakosť si jar zachovala.

K sestrám medvedím pribudol tretí súrodenec. Po vzore Dolnej Medvedej skaly sa do análov zapisuje ako lokálne zátišie boulderingových nadšencov. Božský kremenec, ako ho možno ešte nepoznáte, v nádhernom prostredí dubového hrebienka s machmi a čučoriedkami.

Malokarpatské lesy sú zmesou horninovej všehochuti. Žula, vápenec či kremenec, občas sa proste opráši lokálna skalka a vzniknú na nej sympatické línie.

Polovica dvadsaťjednotky pomaly za nami a návštevy Medveďky by som spočítal na prstoch jednej ruky. Nuž, tie časy, keď sme plní elánom pracovali na jej vzkriesení a obdarovali sme ju množstvom nových vízií, sú rečou minulého roku. Stále je čo kombinovať a stále je aj chuť liezť opätovne staré veci, ale dnes našťastie už na prvé dotyky bouldristov čaká aj viacero iných miest.

Sú to roky, to som mal hádam ešte len svoje druhé lezečky, keď sme sa s Otom dohodli, že nám ukáže bouldre na Rybníčku. Chodieval tam v rámci svojich cyklistických výjazdov. Vždy si len z hlavnej cesty odskočil preliezť previsnutú hranu na hlavnom masíve pod hrebeňom a šliapal ďalej. Hrana nás vtedy oslovila, tuším sme ju skoro preliezli. Vymenil som veľa ďalších párov lezečiek, kým som sa na Rybníček vrátil.