Koľaje predošlých období, hádam aj vyše roka, už vybudovali tak stabilnú a osvedčenú trať, že už ani tá vôľa pre zmenu toľko nevystrkovala rožky. Kým sa jar už nápadne podobala na celkom normálne ročné obdobie, ako som ho poznal z iných rokov, leto túto tvár nadobudlo snáď ešte výraznejšie. Napriek tomu bolo stále iné.
Často som sa prichytil pri snívaní, ako sa raz predo mnou kdesi v hlbinách malokarpatských lesov vynorí poriadna medvedica. Že nebudem pred ňou utekať, práve naopak, obšťastním ju mimoriadne silným objatím. Že budem stískať a stískať, až kým sa neposadím na vrchol... Predstavte si, ono sa mi to prihodilo.
Len 3,5 hodiny jazdy autom sa neďaleko Salzburgu pod vápencovými štítmi nachádzajú roztrúsené balvany, pri ktorých si viete s namádžovanými rukami na lavičke vychutnať ustavične číhajúci výhľad na jazero Attersee. Keď k tomu pridáte doobedie pri vode, prípadne na prechádzke k vodopádom, vyjde vám z toho príjemná letná destinácia na rodinnú dovolenku.
Rok sa s rokom stretol a opäť to na nás došlo. Počas leta sa marinujeme vo vlastnej šťave na niektorej z bouldroviek, už druhým rokom ale aj s vidinou chladnej drsnej tatranskej žuly aspoň raz za leto. A tak sme aj tento rok cez víkend 16.-18.7. vyrazili na Bašty.
V prvej polovici jari počasie naozaj prialo, bolo chladno a sucho. Ľudí na lokálnych bouldroch už bolo ale menej. Prichádzajúce leto postupne povoľovalo putá, zo zimných bouldristov sa už opäť stávali lanolezci, lokálni návštevníci sa postupne posúvali aj mimo regiónov. Aj keď to vyzeralo, že sa všetko postupne vracia do starých koľají, svoju inakosť si jar zachovala.
