Zúženie lezeckých možností zvýšilo tlak na lokálne možnosti v okresoch a krajoch, a tak k našim balvanom musel pričuchnúť každý, kto si jednoducho potreboval zaliezť. O trošku viac asi trpeli lanolezci, pretože okrem zatvorených stien im chladné počasie „zatvorilo“ aj tých pár skalných stien blízko domova. A tak sme sa míňali na bouldrových spotoch kadekto, resp. hlavne tí, ktorí doma akurát neležali s covidom.
Už 30+ rokov chodím okolo tohto bouldra Slnečným údolím a ešte ani raz som si ho nevšimol. Je pravda, že nedávno pri ňom vyrúbali pár stromov a to ho asi odhalilo + prospelo by mi pozerať sa častejšie hore a kochať sa tými krásnymi lesmi čo tu máme.
Spomienky sú komplikovaná vec, veď keď si pozerám staré fotky, neviem, čo si vlastne pamätám. Či to, čo sa stalo, alebo už len to, na čo som si spomenul, keď som ich videl naposledy. Je to ako tá detská hra na telefón, keď šepkáte druhému do ucha, čo ktosi povedal vám. Aj tam býva odkaz na konci riadne dopletený. Napriek tomu je tento text mojou snahou uchovať si čo najviac z tých vyše 50 dní pod bouldrami. Napokon, v konečnom dôsledku je jedno, aké presné spomienky zostanú. Jedno si budem pamätať stopercentne – bol som šťastný.
Klasifikáciu vymysleli bouldrom zapálení borci, aby dokázali svoju činnosť diverzifikovať v rámci náročnosti lezeckého problému. Vychádzajúc pri tom z prirodzenej možnosti skaly a schopnosti človeka adaptovať sa na vertikálny pohyb kopírujúci jej reliéf, položili základný kameň úžasnej hry s názvom bouldering. Ani táto lezecká disciplína by nemala šancu hlbšieho rozvoja a napredovania bez adekvátneho zápalu a neskrotnej obsesie.
Nekeré vjeci vás jednoducho musá bavit. Alebo aj nemusá, ale musá byt, aby mohli byt tí, keré vás teda bavit budú. A veruže, aj ludí baví robit kolkokrát to, že až zírám, že ich to fakt baví.
