K sestrám medvedím pribudol tretí súrodenec. Po vzore Dolnej Medvedej skaly sa do análov zapisuje ako lokálne zátišie boulderingových nadšencov. Božský kremenec, ako ho možno ešte nepoznáte, v nádhernom prostredí dubového hrebienka s machmi a čučoriedkami.
Malokarpatské lesy sú zmesou horninovej všehochuti. Žula, vápenec či kremenec, občas sa proste opráši lokálna skalka a vzniknú na nej sympatické línie.
Polovica dvadsaťjednotky pomaly za nami a návštevy Medveďky by som spočítal na prstoch jednej ruky. Nuž, tie časy, keď sme plní elánom pracovali na jej vzkriesení a obdarovali sme ju množstvom nových vízií, sú rečou minulého roku. Stále je čo kombinovať a stále je aj chuť liezť opätovne staré veci, ale dnes našťastie už na prvé dotyky bouldristov čaká aj viacero iných miest.
Sú to roky, to som mal hádam ešte len svoje druhé lezečky, keď sme sa s Otom dohodli, že nám ukáže bouldre na Rybníčku. Chodieval tam v rámci svojich cyklistických výjazdov. Vždy si len z hlavnej cesty odskočil preliezť previsnutú hranu na hlavnom masíve pod hrebeňom a šliapal ďalej. Hrana nás vtedy oslovila, tuším sme ju skoro preliezli. Vymenil som veľa ďalších párov lezečiek, kým som sa na Rybníček vrátil.
Zúženie lezeckých možností zvýšilo tlak na lokálne možnosti v okresoch a krajoch, a tak k našim balvanom musel pričuchnúť každý, kto si jednoducho potreboval zaliezť. O trošku viac asi trpeli lanolezci, pretože okrem zatvorených stien im chladné počasie „zatvorilo“ aj tých pár skalných stien blízko domova. A tak sme sa míňali na bouldrových spotoch kadekto, resp. hlavne tí, ktorí doma akurát neležali s covidom.
