Písať o akomkoľvek ročnom období na slovenských bouldroch a v jednej konkrétnej oblasti vôbec nie je pravidlom. O to viac si tento článok vychutnám. Pretože tohtoročná jar v Chtelnici nebola vôbec všedná a zapíše sa do lokálnych análov dobre zastrúhanou ceruzou.
Zajtra na slávnostnom krste v Českých Budějovicích oficiálne uzrie svetlo sveta nový boulderingový sprievodca Loučovíc a Vyššího Brodu. Dlho očakávané dielo sa podarilo úspešne dokončiť nepísanému otcovi oblasti - Petrovi Schwarzovi, ktorý ako správny pedant dbal pri tvorbe na každý detail. Je sa na čo tešiť!
Plánovanie našej jarnej bouldrovej dovolenky sme s kamarátmi započali vo februári. To najdôležitejšie bolo splnené. Vôľa ísť. Stačilo už len vybrať destináciu na dva týždne a doladiť v jej okolí vhodné ubytovanie pre 4 rodiny. Z Albarracínu cez Tinos sme sa dostali k nášmu finálnemu rozhodnutiu zakotviť v horách severného Talianska.
Jasné, aj mne to zaváňa tradíciami, folklórom, oblievačkami a vajciami. Ale ono to tak vôbec nebolo. Bouldristi sa nešibú, im nanajvýš preskočí... pohľad z bouldra na boulder. Aj keď som Leovi uplietol prvý korbáč z orgovánu pri Kuchajde, nakoniec ho aj tak viac zaujímali kefky na pytlíkoch lokalizované o niečo západnejšie.
Zostavovať rebríček nie je sranda, je to, naopak, vážna vec. Nejde o to, čo vybrať, v denníčku mám jahôdok dosť. Problémom sú spomienky. Zdá sa, že viac ako to „top“ si pamätám to „hard“. Ako sa hovorí, zážitok nemusí byť dobrý – stačí, že je silný. Ale to mám vážne písať o tom, ako som žmýkal stisky v nejakej jednokrokovke, alebo ako som sa furt šmýkal na sitke spod nejakého nástupu? Aj keď… v konečnom zúčtovaní majú pre mňa podobné ťažkosti rovnakú hodnotu ako päťhviezdičkové línie. Tu je môj mix z roku 2018. Nie je to nevyhnutne to najlepšie, je to však to, čo si budem pamätať.
