Boulder.sk

Vo Fontáči som bol prvýkrát v roku 2007 a odvtedy ho každý rok pravidelne raz navštevujem, niekedy aj dvakrát. Dôvod je čisto prozaický. Páči sa mi tam. Trefnejšie povedané, zbožňujem ho. Nahraný som bol hneď po prvej návšteve. Okamžite bolo jasné, že toto nebude príbeh na jednu stranu. Ako sa začali roky nabaľovať, na intenzite začal naberať sen stráviť tu aspoň mesiac.

O lezení na Korzike som sníval vyše dvanásť rokov. Nakúpení sprievodcovia starli, noví prichádzali a starli tiež.  Prestával som veriť, že niekoho ukecám, a rozprával som o Korzike stále menej. Ale informácia žila v podvedomí môjho okolia.

Premýšľal som, ako naložiť s fľaškou korzického gaštanového piva, aby sa jej dostalo tej správnej príležitosti. Iste, pôvodný plán bol uchovať ju v chlade čo najdlhšie, resp. aspoň dovtedy, kým ma s prvými prízemnými mrazmi nechytí nostalgická nálada. Tá si však vôbec nedala načas a dva dni po návrate z Korziky fľašu otváram, aby som najväčšiu hodnotu onoho tekutého bohatstva rozlial do klávesnice a viet z nej prskajúcich.

Minulý rok som sa po návrate z Fontáča zamýšľal, prečo sa tam každoročne stále vraciam, keď je toľko iných a zaujímavých miest. Dnes už veľmi dobre viem, že sa budem s touto otázkou stretávať pravidelne. Prikrčené obočie a náznak nepochopenia..., až kým sa tam opäť nevrátim a nesadnem mu na lep. Fontáč je len jeden, vo svojej nekonečnosti je aj mojím večným údelom.

Občas ma navštívia myšlienky na zmenu, rovnice na n-tú a ešte k tomu s odmocninami, komplikované výpočtové procesy. Všetky tieto šialenosti sledujú jeden cieľ. Predostrieť mi chcú jasný výsledok a vnútiť odpoveď na otázku, prečo zase na to isté miesto - do Fontáča.