Boulder.sk

Naše nedeľné návraty slovenské majú často jedno spoločné. Odbočku, ktorú si volant pýta ako hladný pes svoju odmenu, zachádzku, ktorej lákadlá nemožno zavaliť odmietnutím. Často najväčší "hajlajt" víkendu. Pár hodín strečingu a hobľovačiek sú najlepšou rozlúčkou s voľnými dňami, na ktoré môžete s radostivým bôľom v svale každý pondelok zasadení v stoličke kancelárskej spomínať.

A je to tu. Konečne nedeľa, deň odchodu. Deň, ktorý našu celú 7-člennú posádku delil od objavovania tajov švajčiarskeho Magic Woodu. Telefón mi zvonil skoro neustále, neposedná posádka sa už horlivo snažila dobojovať k finálnym inštrukciám ohľadom miesta odchodu.

Súboj cieľov zavládol v nás, či zájsť pod končiare tatranské trochu zo žuly ukrojiť si, alebo sa vyčleniť z radu patriotov a konzum náš zacieliť opäť len na hotové, na lahôdky pieskovcové. Nakoniec sa kolektívne zhodujeme nad víkendovou hostinou u bratov, utekáme pred masami do tichého tieňa pod Vesmírom, kde príjemný vánok ofúkne nám hlavy, vypráši a osvieži, motivuje k bouldrom s prstami od lesných plodov.

Kultúrne a spoločensky strávený víkend v Štiavnici mohol znamenať len dve. Po prvé, že blízkosť Pukanca je mimoriadne otravná a myseľ sa s touto skutočnosťou nevyrovná, až kým jej nervové zakončenia v prstoch neodovzdajú rázny andezitový pozdrav. A po druhé, že keď sa tak nakoniec stane, horúčka sobotňajšej noci ešte nebude vôbec vyležaná.

Mohli sme byť kdekoľvek. Predýchavať letné sparno čvachtajúc sa niekde pri jazere, ukrývať sa v tieni pod stromom, a vybublávať pri tom slamkou zo dna koktejlového pohára posledné chladné kvapky. Robiť aktivity adekvátne tropickým horúčavám, mohli sme sa zahrabávať do piesku a namáčať si kotníky v prílivovej vlne. Ani na chvíľu sme nezaváhali, zbalili si plážové veci a vyrazili na 4-hodinovú cestu. Bouldrovať.