Boulder.sk

Pátral som vtedy po informáciách bouldrových, čoby zasadených do údolia Wachau, keď som náhodou natrafil na zaujímavé fotografie balvanisté. Zo Švajcu, prvotná myšlienka mnou preblesla, až kým mi do oka nepadol aj popis hlásajúci Wachau. Len 170 km takéto skvostné balvany, a my o nich nič nevieme? Ako to, že v dnešnej internetovej dobe sme tam ešte po žiadnej vlne nedosurfovali? V tom musí byť nejaký háčik.

Prší – dážď nemám rada. Je studený a mokrý – vždy, keď na mňa naprší, všetci sa mi smejú, že vyzerám ako zmoknuté kura. Ideme do lesa, kde prší trochu menej. Je tam kopec šišiek a dreva. Všetci sa tvária nejako nespokojne, ale mne sa tu veľmi páči – skalky, mäkkučký mach, stromy, ďalšie šišky a drevo kam len dovidím. Úplný raj na zemi.

Stáva sa všeličo. Niekedy vás to ani nenapadne. Pri sŕkaní levického cabernetu jednoducho uchopíte do rúk organizáciu zajtrajšieho výletu. Začnete snívať, predsa len trošku skôr ako vám realita vyloží všetky karty, a ráno sa tam s mierne treskúcou hlavou proste vyberiete. Na miesto, kam vás večerné chute vyslali. Do chladných previsov nad Hartensteinom.

Všetko sa to začalo jedného daždivého rána. Ako každý príbeh, aj tento je náhodným sledom nepredvídateľných udalostí. Stačí sa pozrieť na svet očami kvantového fyzika, a každý jeden moment v našom živote nadobúda úplne novú perspektívu. To množstvo rozhodnutí a nekonečno nerozhodnutí! Za poslednými dvoma víkendmi stálo jedno v tej chvíli nepodstatné rozhodnutie.

Kedysi sme sem jazdievali čoby inej oblasti nebolo. Niekedy aj víkend po víkende, všetko záležalo od úspešnosti v preliezaní restov. Keď sme si odliezli maximá, nechali sme pozdravovať jaskynného ducha a možno aj dva roky sa tu neukázali. Jeden rest sa mi však v hlave predsa len intenzívnejšie zakorenil. A keďže sa v sobotu naskytol priestor a okolnosti zavelili, nastal čas na návrat.