Boulder.sk

Nad obzorom sa zmráka a posledné dva dni vytrvalo pršalo...všetko jasné znaky toho, že zase raz ide lezecká výprava do Boru.

Sviatočné utorkové ráno samozrejme nebolo úplne bežným ránom. V rozgajdaných trenkách som na balkóne pochlipkával horúci čaj. Popri tom, čo mi figliar vetrík šteklil miesta, kam by sa cez tesné slipy isto nedostal, som sústredene analyzoval stav počasia. Bolo to príma, čiže s vyslovením prognóz som sa vôbec neponáhľal. Až keď suseda začala hlasne zvolávať deti na obed, zistil som, že ak chcem naozaj ísť, mal som byť už dávno na ceste.

Ach, Borečku, kedy nás ty už prestaneš s tým počasím naťahovať? Veď vieš, že nás ani zlými predpoveďami od príchodu neodhovoríš. Musíš si zvyknúť, že keď nezačnú rožky vystrkovať iné okolnosti, tak proste prídeme.

V stredu ráno 6:45 mi mobil signalizuje SMS: „Čau, viem, že nemáš rád masovky, ale aj tak sa ťa spýtam, či by si nešiel zajtra na Melloblocco. Zatiaľ ide so mnou Miloš Nemý. Neváhaj, má byť dobré počko. Dodo" Prečítam, odložím telefón a neriešim. Aj keby som chcel ísť, treba vybaviť veľa vecí a nechce sa mi.

Už dlho ma lámali, Joko poď s nami do Fontáča, no ja som si hovoril, že na Fontáč treba vyzrieť a dal som si záväzok. Skôr ako v tridsiatke tam nepôjdem.