Boulder.sk

Nie a nie toho roku Bor či Ostaš navštíviť. Mraky na ne stále tienili, alebo životy naše dôvodmi inými uniesť sa nechali. Júlový predĺžený víkend by ale v kalendári aj slepý zahliadol. Príležitosť rozochvela končatiny. Predpoveď je dobrá, na skvelú nebudeme čakať, váhať by už naozaj nebolo vhodné. Ak to na nás naozaj nespadne, a programátor počasia nezaspí v zrážkovej aplikácii nad klávesou enter, pieskovcová trojdňovka by mohla páchnuť predranými prstami.

Mám rád lesy plné ihličnanov, ich husté prekryvy a chudobné podrasty, to štíhle svetlo, ktoré si vás tu vždy hľadá. Mám rád žulu, jej silu a dominanciu, pre oko príťažlivú horninu, čo rada zo zeme hlavu vystrkuje. Mám rád Panský les, asi hlavne pre tú kombináciu, pretože keď pôjdeme do detailov, začne to byť drsné. Aj keď...

Noha naša túlavá navracia sa späť do Južných Čiech. Po deviatich mesiacoch pádime rozvíriť šumavské lesné vánky, podvihnúť hlavy znudenému ihličiu a vykarhať drzé lišaje. Na Šumave je žuly ozaj veľa. Oblasti rušné či menej známe, frekventované či takmer zabudnuté. V sobotu sme sa vydali práve do jednej z kategórie menej známych, kde sa stopy mádža hľadajú lupami.

Prechádzať cez Zemianske Kostoľany a neodbočiť na Končitú je ôsmym hriechom smrteľným, čo dušu previnilú rýchlo dobehne. Treba si dať pozor a odbočku na Kamenec neminúť, to by potom bolo nárekov zbytočných. Smerovka poslušne žmurkoce na tú správnu stranu, neminieme ani dnes, aj keď znavené telá z festivalu Jánskeho za kávou sa stále otáčajú.

Stáva sa všeličo. Niekedy vás to ani nenapadne. Pri sŕkaní levického cabernetu jednoducho uchopíte do rúk organizáciu zajtrajšieho výletu. Začnete snívať, predsa len trošku skôr ako vám realita vyloží všetky karty, a ráno sa tam s mierne treskúcou hlavou proste vyberiete. Na miesto, kam vás večerné chute vyslali. Do chladných previsov nad Hartensteinom.