Boulder.sk

Písalo sa neisté popoludnie neistého dňa niekedy v minulosti dávno stratenej a nenávratne zabudnutej. Rozhodnutie padlo: Pavúčia skala. Neistota panuje aj v počasí. Sem tam pomrholí, ale odradiť sa nenecháme, a sadáme na autobus smer Turie. Vo vrecku mobil a nafotený prístup do inkriminovanej oblasti s označenými orientačnými bodmi.

Všetko sa to začalo jedného daždivého rána. Ako každý príbeh, aj tento je náhodným sledom nepredvídateľných udalostí. Stačí sa pozrieť na svet očami kvantového fyzika, a každý jeden moment v našom živote nadobúda úplne novú perspektívu. To množstvo rozhodnutí a nekonečno nerozhodnutí! Za poslednými dvoma víkendmi stálo jedno v tej chvíli nepodstatné rozhodnutie.

Kedysi sme sem jazdievali čoby inej oblasti nebolo. Niekedy aj víkend po víkende, všetko záležalo od úspešnosti v preliezaní restov. Keď sme si odliezli maximá, nechali sme pozdravovať jaskynného ducha a možno aj dva roky sa tu neukázali. Jeden rest sa mi však v hlave predsa len intenzívnejšie zakorenil. A keďže sa v sobotu naskytol priestor a okolnosti zavelili, nastal čas na návrat.

Občas zrazu fičíme s Lukášom autom kamsi na skaly, chvíľu pobudneme, čo-to poskúšame, niečo vylezieme. Skalám sa dnes venujem málo, no aj tak ich mám stále rád. Hlavne tie kung-fu pohyby a potom tú nutnosť vyprázdnenia hlavy od zbytočných myšlienok. Tu sú ňáke fotky a šplechy z jarných pobudnutí v Karpatoch.

Teplo nás vyháňa z umelých stien. Skvelé. Len keby to aj lepšie domyslelo. Vôbec ho nenapadlo, že my vlastne cez týždeň po práci príliš alternujúcich možností nemáme, že tie dve-tri hodiny do tmy na vzdialenejšiu destináciu nestačia. Že tých pár kameňov chodíme obliehať až príliš často vzhľadom k ich možnostiam.