Boulder.sk

Polovica dvadsaťjednotky pomaly za nami a návštevy Medveďky by som spočítal na prstoch jednej ruky. Nuž, tie časy, keď sme plní elánom pracovali na jej vzkriesení a obdarovali sme ju množstvom nových vízií, sú rečou minulého roku. Stále je čo kombinovať a stále je aj chuť liezť opätovne staré veci, ale dnes našťastie už na prvé dotyky bouldristov čaká aj viacero iných miest.

Sú to roky, to som mal hádam ešte len svoje druhé lezečky, keď sme sa s Otom dohodli, že nám ukáže bouldre na Rybníčku. Chodieval tam v rámci svojich cyklistických výjazdov. Vždy si len z hlavnej cesty odskočil preliezť previsnutú hranu na hlavnom masíve pod hrebeňom a šliapal ďalej. Hrana nás vtedy oslovila, tuším sme ju skoro preliezli. Vymenil som veľa ďalších párov lezečiek, kým som sa na Rybníček vrátil.

Zúženie lezeckých možností zvýšilo tlak na lokálne možnosti v okresoch a krajoch, a tak k našim balvanom musel pričuchnúť každý, kto si jednoducho potreboval zaliezť. O trošku viac asi trpeli lanolezci, pretože okrem zatvorených stien im chladné počasie „zatvorilo“ aj tých pár skalných stien blízko domova. A tak sme sa míňali na bouldrových spotoch kadekto, resp. hlavne tí, ktorí doma akurát neležali s covidom.

Už 30+ rokov chodím okolo tohto bouldra Slnečným údolím a ešte ani raz som si ho nevšimol. Je pravda, že nedávno pri ňom vyrúbali pár stromov a to ho asi odhalilo + prospelo by mi pozerať sa častejšie hore a kochať sa tými krásnymi lesmi čo tu máme.

Spomienky sú komplikovaná vec, veď keď si pozerám staré fotky, neviem, čo si vlastne pamätám. Či to, čo sa stalo, alebo už len to, na čo som si spomenul, keď som ich videl naposledy. Je to ako tá detská hra na telefón, keď šepkáte druhému do ucha, čo ktosi povedal vám. Aj tam býva odkaz na konci riadne dopletený. Napriek tomu je tento text mojou snahou uchovať si čo najviac z tých vyše 50 dní pod bouldrami. Napokon, v konečnom dôsledku je jedno, aké presné spomienky zostanú. Jedno si budem pamätať stopercentne – bol som šťastný.