Boulder.sk

Tlaková výš dala zbohom arktickým mrazom a pozvala nás na chříbiky, ktoré už začali zo zeme lákavo vykúkať. Čo takto uvariť si z nich chutný zážitok? Vezmeme teda matrace, lezečky, Jo-ove kefky a pozbierame čo sa dá.

Pomastíme opľuté dlane, vypraskáme stuhnuté prsty a vrhneme sa na prvý pieskovcový balón. Cap cap, čoby tlieskanie uznania, boríme sa v pekných bouldroch na Pečínke. Len hodinu a pol z Bratislavy za serióznymi problémami? Presne tak. Cap cap.

A s ňou aj my, žltá a vlhkosť ako na potvoru. Napité machy zmohutneli a rozstrapatili sa. Jesenné slnko už nebude stačiť na to, aby ich učesalo. Milión žĺtkov povylievalo sa na odevy listnáčom a zelené smreky sa nad nimi vypínajú ako hrdí muži nad svojimi ženami s dobrým vkusom. Zapli sa lampy jesene, ktoré zhasne až zimný spánok. Stúpame ruka v ruke do kopca a za chvíľu nás pohltí smotanový závoj, ktorý spadol spomedzi korún a osladil naše posledné tohoročné randevú v Bore.

V škole života som to mával vtedy rovno z prvej lavice. Napísané na tabuli, že cestu za fontáčskymi výtvormi nemožno len za cestu ku kameňom považovať. Pretože je v nej ukrytá revolúcia, okamžitá reakcia, ktorá vo vás rúca všetky bariéry sveta a bleskovo ich nahrádza voňavými minútami.

Tak nejak uprostred týždňa zrodil sa nápad rozčechrať pod volajakými balvanmi víkendový vzduch. Nepripraveného zastihla ma myšlienka na Bor, ani som sa od samého prekvapenia k oceneniu jej jedinečnosti nevládal dopracovať. Hodím jedno kukátko na predpoveď a nezvyknutí na samé slnečné ikonky začíname v piatok podvečer radostne baliť.Čo za vidiny ženú ten čas naprieč životom, že mu stále len na chrbát musím pozerať? Je už sedem hodín večer a my len odchádzame.