Boulder.sk

Sčítanému jedincovi neujdú to tie podobnosti posledné. Zase Bor, opäť Ostaš, ba dokonca i domov sa šlo, čo by iného záveru nemohlo byť. Zasvätení poznajú parádu všetkú, dôvody, prečo sa radujeme z reprízy a vraciame na miesta rovnaké. Bor, Ostaš. Ostaš, Bor. Dali sme ich teraz aspoň v opačnom poradí, nech môže čitateľ nadobudnúť korektného pocitu, že nejde o rovnaký článok.

Zadarilo sa nám konečne utrieť od prachu aj severočeské pieskovce, ktoré na vitrínkach našich už od augusta minulého roku prachom zapadali. A hneď aj v obľúbenej dvojdňovej kombinácii - Ostaš, Bor. Aj keď sme sa tento víkend primárne chystali na Bor, celonočný dážď v sobotu ráno spôsobil, že sme volili istoty a vyrazili na ostašské balvany okolo paseky.

Rozkmásané prsty z Padání stále nehlasovali za aktivity lezecké, a ani tropické počasie sa dvakrát nevyznamenalo, rozhodli sme sa preto poňať víkend oddychovo. Padla zmienka v kolektíve, že čo by to ale bol oddych bez boulderingu? Zakrátko zmienku vytlačila zhoda opustiť pohovky obézne, a pomalý odchod soboty vychutnávame si už v pätnom zrkadle cestou na Končitú.

Krajinársky veľmi príjemný bouldering ľahšieho charakteru. Výhľady na Veľkú Fatru a Nízke Tatry, prípadne samotné mesto, sú za odmenu po každom vylezenom kameni. Štaré šípky na skalách, ktoré registrujem od malička naznačujú, že sa tu liezlo ešte za oných čias.

Tak nejak sa nám po Padání na druhý deň zažiadalo chytov, vybrali sme sa teda na Mlýnský vrch. Nutno povedať, že to nie sú žiadne kolotoče, ale oproti Žihelsku sa tu (až na pár výnimiek) naozaj o poznanie lepšie drží. Našim prstom bolo ešte skoro zabúdať na vyhrotený včerajšok. Pri každom dotyku so skalou sa pripomenuli, občas sme sa aj tvárili, akoby sme ich nárek ani nezaregistrovali.