Boulder.sk

Cresciano a jedna z jeho klasík v krásnej vlnitej žule.

Bouldrové nádobíčko som hodil do auta na poslednú chvíľu. Predĺžený víkend v Dolnom Kubíne znamenal okrem nádherných túlačiek krásnou Oravou aj trocha času na bouldering. Informácie z gúglu zlyhali a tak volím taktiku: „Choď za nosom, nájdeš balvan...“. A našiel som. Čo som očistil, to som vyliezol. Taká tichá radosť.

Plány a pikle sa kuli už dlhšie, ale až túto sobotu to vychádzalo aj časovo, a podľa predpovedí by sa malo počasie umúdriť. O pol šiestej ráno mi pri pohľade z okna preblesknú hlavou myšlienky, za ktoré sa už na mňa určite tešia všetci rohatí v pekle ... Fuckin‘ hell!

Láska k divnému športu zakladá sa na, v skutku divných, úchylkách. Cestovať 430 km za dvojdňovým brúsením dlaní, odieraním hánok, strhávaním kože z prstov, deravením lezeckých podrážok a odpaľovaním jemných svalových vláken, to nie sú štandardy, ktoré by väčšina považovala za základové kamene šťastia či nedajbože lásky. My ale bouldering ľúbime, a preto sme šťastní, aj keď ho môžeme robiť na drsných balvanoch v Žihelsku, a popritom z nás na všetky strany strieka krv.

Nebolo by obdobie pred Veľkou nocou bez myšlienok na Švajc. Veľké plány, prepočty frankov, listovanie v sprievodcoch po Ticine a oberanie stalaktitov ťažkých slín z kútikov úst. Neboli by veľkonočné sviatky strávené nakoniec úplne inde. Deň pred odjazdom s ťažkou hlavou burcujete návštevnosť meteostránok a v zatiahnutej rolete hľadáte aspoň pár trhlín, otvorov, ktoré osvietia vás a vlejú nádej pre uskutočnenie napríklad takéhoto výjazdu.