Boulder.sk

Vždy sa povrávalo, že existuje malý Fontáč, množstvo sektorov roztrúsených medzi hrkotajúcimi serpentínami len pár kilometrov nad malým ospalým mestečkom. Obliaky, placáky, fackáče a pupky, ako ich poznáte z najslávnejšieho pieskovcového lesa. Odcudzili sa od masívnych nájazdov bouldristov z celej Európy. Nájdete tam gaštanový pokoj, lístie za ušami a každý večer hrniec plný hríbovej polievky. Ževraj niekde za Alpami, ďaleko v živelnej provensálskej krajine.

Ponúkam vám krátky sumár zo sobotnej prezentácie o aktuálnom stave boulderingu na Slovensku, ktorá sa konala v Café stena počas bouldrových pretekov Vertigo open 2013.

Odkedy som prvýkrát avizoval spustenie prác na sprievodcovi, uplynul už naozaj menej sympatický čas. Okolnosti nie vždy zaprajú v prospech plánov a hneď je z toho slušná chvíľka. Nie, nepoviem vám teraz skvelú správu, že Končitá má svojho boulderingového sprievodcu, sklamať vás sa ale tiež nehodlám. Keďže presne viem, aké otázky vám teraz behajú hlavou, pýtal som sa za vás.

Keď padne na zem list prvý, začnú sa prípravy. Komnaty jesene pohltia zvráskavené leto a vypustia chladný vánok. Odpadnú posledné zhnité brezy, machmi prebehnú trblietky, kmene pradedov lesa obkolesia tancujúce václavky. Koruny stromov či kríky košaté preriedia frizúry, nastavia sa slnku, aby sa ich ujalo a pripravilo na karneval, ktorým to všetko vrcholí. Nielen jeseň sama, ale aj jej hostia vážení v kreáciách na balvanoch, v zbere farebných štvorlístkov na karnevale s usmiatymi tvárami.

Prší – dážď nemám rada. Je studený a mokrý – vždy, keď na mňa naprší, všetci sa mi smejú, že vyzerám ako zmoknuté kura. Ideme do lesa, kde prší trochu menej. Je tam kopec šišiek a dreva. Všetci sa tvária nejako nespokojne, ale mne sa tu veľmi páči – skalky, mäkkučký mach, stromy, ďalšie šišky a drevo kam len dovidím. Úplný raj na zemi.