Boulder.sk

Prst mi behal po mape, vraj za miestom pre bouldrové prebudenie zacnelo sa mu. Odpočinutí nebránili sme sa, práve naopak, ruky by už rady aj niečo iné ako morskú hladinu rozvírili. Keďže Chorvátsko nie je zemou bouldrovou, lúčime sa s ním a posledný voľný deň dostávame pozvánku zo Slovinska. Jasné. Odosielateľ nie je nik iný ako sám prst môj behavý, on rád oblasti nové poznáva, vraj našiel jednu, ktorej naša spiatočná cesta svedčí.

Ty sa možno začuduješ. On si zaťuká na čelo. Ona, známa lanolezkyňa, si pomyslí svoje. Tamten klasik neuverí svojim očiam, dokonca aj vy, bouldristi, nazriete spoza otáznikov. Bouldrovať v Paklenici? A vtedy sa spustí hrdelný smiech všetkých menovaných.

Naše nedeľné návraty slovenské majú často jedno spoločné. Odbočku, ktorú si volant pýta ako hladný pes svoju odmenu, zachádzku, ktorej lákadlá nemožno zavaliť odmietnutím. Často najväčší "hajlajt" víkendu. Pár hodín strečingu a hobľovačiek sú najlepšou rozlúčkou s voľnými dňami, na ktoré môžete s radostivým bôľom v svale každý pondelok zasadení v stoličke kancelárskej spomínať.

A je to tu. Konečne nedeľa, deň odchodu. Deň, ktorý našu celú 7-člennú posádku delil od objavovania tajov švajčiarskeho Magic Woodu. Telefón mi zvonil skoro neustále, neposedná posádka sa už horlivo snažila dobojovať k finálnym inštrukciám ohľadom miesta odchodu.

Súboj cieľov zavládol v nás, či zájsť pod končiare tatranské trochu zo žuly ukrojiť si, alebo sa vyčleniť z radu patriotov a konzum náš zacieliť opäť len na hotové, na lahôdky pieskovcové. Nakoniec sa kolektívne zhodujeme nad víkendovou hostinou u bratov, utekáme pred masami do tichého tieňa pod Vesmírom, kde príjemný vánok ofúkne nám hlavy, vypráši a osvieži, motivuje k bouldrom s prstami od lesných plodov.