Objavili sme ozajstný bouldrový poklad na divokej rieke Soča, ktorý sme si ale nestihli poriadne vychutnať. Radi sa však o náš nález hodný vašej pozornosti podelíme aspoň prostredníctvom pár riadkov.
Odkedy sme pretrhli niť našich kolektívnych fontáčskych návštev ubehlo osem rokov. Staré známe tváre v rôznych obmenách, ale s pevným jadrom. Sedeli sme vtedy pri pive a pizzoške neďaleko nášho ubytka v Arbonne, a popri bilancovaní lezeckého týždňa sme niektorí už ticho tušili, že sa tu v obdobnej zostave tak skoro nestretneme. Život sa však nezvykne príliš zdržiavať, deti podrástli a ozveny francúzskych príbehov znovu začali naberať na intenzite. Až tak, že sme sňali prach z peknej tradície a s polročným predstihom začali vybavovať priepustky.
V záplave všetkých tých dokonalých videí zo sveta je ľahké zabudnúť, že podstatou boulderingu je radosť. Radosť, ktorú je ťažké vyjadriť číslom a tromi písmenami abecedy.
Do Fontáča jazdím 18 rokov, ale nikdy som tam nebol v lete. Vždy dominovala jeseň a posledné roky sa naše návštevy už viac sústredili na jar. Keď má človek na výber, preferuje skôr chladnejšie teploty. Ak sa mu však možnosti zúžia, začína sa na veci pozerať celkom inou optikou. Mať doma školáka je totiž úplne nová životná kapitola. Tento rok sme ale plánovanie nepodcenili a po minuloročnom výpadku Fontáč nevynechali. Pretože život bez Fontu je pre bouldristu ako dynamo bez odrazu.
