Boulder.sk

Kedysi sme sem jazdievali čoby inej oblasti nebolo. Niekedy aj víkend po víkende, všetko záležalo od úspešnosti v preliezaní restov. Keď sme si odliezli maximá, nechali sme pozdravovať jaskynného ducha a možno aj dva roky sa tu neukázali. Jeden rest sa mi však v hlave predsa len intenzívnejšie zakorenil. A keďže sa v sobotu naskytol priestor a okolnosti zavelili, nastal čas na návrat.

Občas zrazu fičíme s Lukášom autom kamsi na skaly, chvíľu pobudneme, čo-to poskúšame, niečo vylezieme. Skalám sa dnes venujem málo, no aj tak ich mám stále rád. Hlavne tie kung-fu pohyby a potom tú nutnosť vyprázdnenia hlavy od zbytočných myšlienok. Tu sú ňáke fotky a šplechy z jarných pobudnutí v Karpatoch.

Teplo nás vyháňa z umelých stien. Skvelé. Len keby to aj lepšie domyslelo. Vôbec ho nenapadlo, že my vlastne cez týždeň po práci príliš alternujúcich možností nemáme, že tie dve-tri hodiny do tmy na vzdialenejšiu destináciu nestačia. Že tých pár kameňov chodíme obliehať až príliš často vzhľadom k ich možnostiam.

V mladosti nás po večeroch učili tvorbe predstáv, snov a svetov cez rozprávky z knižiek. Pod tlakom realít sa časom všetko akosi prirodzene obrátilo, a pomaly sme mizli z naších obľúbených stránok. Ostali prázdne. Dnes sa ich učíme napĺňať sami. Nechýbajú nám sny a predstavy, sú to práve tie rozprávkové svety, ktoré sa z nich snažíme tvoriť, a ktorých súčasťou sa nám podarí byť pri troche šťastia aspoň na chvíľu. V poslednej etape sa to opäť prirodzene obráti. My budeme tí, ktorí budú predčítať.

Kúsance svedomia za ušami svrbia a bolia, nerád by som s mrľami nasledujúce dni prežil. A preto, skôr než za španielskou zemou frňák nášho lecina stúpne, pár viet víkendu poslednému vzdať charakterné jest. Kto sa sobotný večer nad pstruha naklonil, či poháre s historkami pikantnými skrížil, s láskou na chatárkin úsmev spomína a možno trošku viac na tváre kamenné.