Boulder.sk

Noha naša túlavá navracia sa späť do Južných Čiech. Po deviatich mesiacoch pádime rozvíriť šumavské lesné vánky, podvihnúť hlavy znudenému ihličiu a vykarhať drzé lišaje. Na Šumave je žuly ozaj veľa. Oblasti rušné či menej známe, frekventované či takmer zabudnuté. V sobotu sme sa vydali práve do jednej z kategórie menej známych, kde sa stopy mádža hľadajú lupami.

Prechádzať cez Zemianske Kostoľany a neodbočiť na Končitú je ôsmym hriechom smrteľným, čo dušu previnilú rýchlo dobehne. Treba si dať pozor a odbočku na Kamenec neminúť, to by potom bolo nárekov zbytočných. Smerovka poslušne žmurkoce na tú správnu stranu, neminieme ani dnes, aj keď znavené telá z festivalu Jánskeho za kávou sa stále otáčajú.

Stáva sa všeličo. Niekedy vás to ani nenapadne. Pri sŕkaní levického cabernetu jednoducho uchopíte do rúk organizáciu zajtrajšieho výletu. Začnete snívať, predsa len trošku skôr ako vám realita vyloží všetky karty, a ráno sa tam s mierne treskúcou hlavou proste vyberiete. Na miesto, kam vás večerné chute vyslali. Do chladných previsov nad Hartensteinom.

Písalo sa neisté popoludnie neistého dňa niekedy v minulosti dávno stratenej a nenávratne zabudnutej. Rozhodnutie padlo: Pavúčia skala. Neistota panuje aj v počasí. Sem tam pomrholí, ale odradiť sa nenecháme, a sadáme na autobus smer Turie. Vo vrecku mobil a nafotený prístup do inkriminovanej oblasti s označenými orientačnými bodmi.

Všetko sa to začalo jedného daždivého rána. Ako každý príbeh, aj tento je náhodným sledom nepredvídateľných udalostí. Stačí sa pozrieť na svet očami kvantového fyzika, a každý jeden moment v našom živote nadobúda úplne novú perspektívu. To množstvo rozhodnutí a nekonečno nerozhodnutí! Za poslednými dvoma víkendmi stálo jedno v tej chvíli nepodstatné rozhodnutie.