Boulder.sk

Keď už počasie začne trucovať a z víkendu ostáva len jeden deň na dobrodružstvo, vydávame sa nesmelo (napoludnie) aspoň na Rozbehy do Karpát. Veď táto oblasť nám je ešte celkom neznáma, po prvej návšteve sektoru Pod hradom minulý rok sa nám sem ešte nepodarilo vrátiť. Miestny vápenec je pre pieskovcovo-žulového bouldristu špecifický, ale aj miestneho lanolezca počtom vymytých dierok prekvapí.

Pôvodne som naozaj netušil, že z toho bude seriál, no uplynuli iba štyri dni a som naspäť. Mojim prstom je z poslednej návštevy stále smiešno, červené úsmevy na nich prezrádzajú, že sa ešte nestihli skonsolidovať. Tentokrát to bude na drsnej žule náročnejšie o niečo viac, totiž aj teplo si povedalo o nový rekord. S ohľadom na spomenuté aspekty ma od zúfalstva naozaj delila len veľmi tenučká línia. Riskol som to.

Mágia niektorých miest dokáže odzbrojiť vašu myseľ. Stačí krátka vizualizácia a razom schopní ste potlačiť do úzadia všetky reálie - počnúc vysokými teplotami, drsnosťou skaly a končiac pri ich kombinácii. Niekedy sa vám však nežiada zbierať skalpy, stačí proste byť.

Počas mojich sólo výjazdov na skalky a balvany sa vo mne často (vlastne takmer vždy) odohráva niečo, čo by sa dalo nazvať dialógom. Skôr ako ma odsúdite a v duchu označíte za schizofrenika, skúste si prečítať pár nasledujúcich riadkov o tejto mojej hre. Schválne, možno Vám trochu pripomenie tú Vašu. Ja som tú svoju nazval Minca.

Konečne sa nám podarilo vyraziť v piatok o niečo skôr. Čo z toho, keď sa cestári z celých Čiech rozhodli tráviť prázdniny medzi Svitavami a Náchodom. Tempo, s ktorým by sme skončili predposlední dokonca aj na stíhacích pretekoch suchozemských korytnačiek, podčiarkuje moje nadšenie z podrobného poznávania českého vidieku. Keď mi konečne piaty zaradený stupeň vyčaruje úsmev na tvári a vidina studeného plzenského bahienka na Ostaši sa stane reálnejšou, ozve sa mechúr niektorého z párty posádky a môj svet sa razom rúti do temných hlbín plaziacich sa áut a ukradnutých snov.