O boulderingu nielen na Slovensku
O koľko náročnejšie je bouldrovať s vedomím, že môj prelez musí byť „čistý“? Nakoľko sú kontrolované lezecké kroky komplikovanejšie, obzvlášť za prítomnosti číhajúceho svedomia, ktoré je v tomto prípade jediným právoplatným sudcom?
Začátky nekedy bývajú dúhé. Nekedy sú aj ťažké, a nekeré začátky hned aj skončá. Asi záleží na tem, co scete začat. Fčil si neco povíme o vlhkých začátkoch.
Dnes je pekne. Pekne zima, ale aj naozaj pekne – slnečno, nikde ani obláčika. Deň ako vystrihnutý z brožúry o lepivých podmienkach. Je to vlastne logické, lebo dnes odchádzam. Vlastne neodchádzam, lebo ma skolila chrípka. Pozerať na takéto počasie spoza okna po 6 daždivých týždňoch, po najvlhkejšej jeseni akú som zažil vo Francúzku, to by nevymyslela ani španielska inkvizícia.
V časoch nárastu lezenia chtivých ľudí je komercializácia indoorových stien prirodzenou reakciou. Ten, kto má na to v rámci svojej lezeckej steny priestor, snaží sa ho v maximálnej miere ponúknuť mase, pretože ako súkromník – podnikateľ uvažuje ziskovo. Do popredia sa tak dnes dostali dobré podmienky pre väčšinu, ktoré ruka v ruke do úzadia zatlačili možnosti pre menšinu.
Rok 2013. Motkáme sa, motkáme, hore dzedzinu. Teda fčil skúr dole, lebo to je smerem z kopca. Šak s každým to nekedy ide dole kopcem, a nigde neni písané, že ked to ide dole kopcem, je to zlé. Akurát sa často stane, že potem to ide zasejky kopcem hore, a to už sa zabrat mosí. Aj s potem...